Nerozumiem pojmom, ale ten tón hlasu, posadenie, dynamika. Títo ľudia k tomu majú vzťah, nie je to len profesionálny štatistický stroj na sebaprezentáciu typu – čo všetko viem. Donútilo ma to otvoriť oči. Ach nie. Veď to je ten idiotský americký futbal. Nikdy som to nemal rád, a nič o ňom neviem. Ale nechce sa mi mať dlho otvorené oči a hlasy sú príjemné, … a keď, tak sa aspoň trochu zorientujem, veď tie pravidlá vysvetľujú pre úplných laikov ako som ja.
2025 – Niekde nad Belgickom (asi). Nechce sa mi otvoriť oči. Ostatné dni boli hektické. Zháňanie rozširujúceho dielu na sprchu v šírke, ktorá neexistuje (veď kto by čakal, že sa „majstri“ seknú o 5cm), dokončovanie konštrukcie garáže, a aj licenčné podmienky na delegovanie súťaže zahraničnému partnerovi treba dotiahnuť, plus práca, synove krúžky … atď. Sedím na sedadle, som uťahaný a nechce sa mi otvoriť oči… Pred pár mesiacmi volal Nori. „Tramtararaaa!!! Gratulujem, vyhral si Fortuna tipovačku!“ Iste, nebol to úplný šok. Výsledky si všetci kontrolujeme. Ale až keď zavolal, som tomu úplne uveril. Motyka vystrelila. Keď sa porovnám s pánmi, možno dámami, ktorí neskutočne erudovane diskutujú na fórach, keď vezmem do úvahy koľko, a s akou hĺbkou vedia o detailoch tohto športu hovoriť chlapi v podcastoch, …. tak ja som len batoľa, ktoré sa pomaly učí chodiť, aj keď už 10 rokov. Nech je ako chce, výšky, pády, v priemere to moje tipovanie, niekedy bez argumentov, len pocitové, vyšlo. Nastala fáza dva. Vybavovanie. Tu sa nedá nespomenúť ako veľmi nám pomáhal Nori. Koľko času obetoval neznámemu, jednoduchému človiečikovi ohľadom lístkov, ubytovania, typov na letenky. A ešte si našiel čas, aj aby zistil čomu sa pri práci s mladými ľuďmi venujem. Klobúk dole a ďakujem. Trochu ma mrzí, že mu náš syn neurobil viac radosti, lebo keď som takmer trafil to hausnumero v tipovačke na Superbowl, vybral si dres Bills s číslom 17. Má 6 rokov a pre neho bolo podstatné, že naj hráčik a pekné zvieratko na drese 😊. Dres prišiel, lopta ako bonus od Honzu Dvořáka tiež, všetko vybavené, môžeme ísť.
Londýn. Pricestovali sme s náskokom. Nebola to nikdy moja top vysnená destinácia, ale je fakt, že má čo ponúknuť. Takže 5 minút maturovania s lístkami na vlak, jedno nesprávne nástupisko, a už sa vezieme. Kúsok od Tower Bridge nechávame batožinu. 10 min maturovania s online rezerváciou úschovne a potvrdzovaním platby. Prečo sú preč tie časy, že haló tu som, chcem si odložiť batožinu, vyberiem peniaze a hotovo?! Mňa toto, že OK tu ste, ale urobte si online rezerváciu, zabíja. Stará škola, starý pes, konzerva. Nakoniec sa to podarilo. Vďaka trpezlivosti chlapíka a aplikáciám v mobile manželky Janky. Čím by sme boli bez našich manželiek …? 😊 Ale už poďme do mesta a bacha, najskôr sa pozrieť doprava a potom doľava. „Tatino, prečo tu nemôžu jazdiť po pravej strane, ako všade inde?“
Piatok. V meste to futbalom nežije. Na trase od London Bridge, cez Tower Bridge, Lloyd’s, St Paul’s, Millenium Bridge, Tate, London Eye, Westminster a späť do úschovne sme stretli celých troch otvorene sa priznávajúcich fanúšikov NFL. Plus colník na letisku, ktorý sa pýtal, za akým účelom sme pricestovali = 4. On bol na zápase pred dvomi rokmi, ale teraz ani netušil, ktorý deň sa hrá a kto hrá. Takže ani neviem či sa to počíta. Nevadí. 5 min maturita v metre a poďme na ubytko. Kúsok od Wembley. Rozumej 3 zastávky metra.
Ubytovanie. Napešo 7-8 minút od stanice metra. Ak sa najskôr bohorovne nevyberiete opačným smerom. Inak, asi typická okrajovejšia štvrť. Ulicou od metra mix národov a kultúr. Obchodíky, služby, miestami ako návrat do 80tych rokov. V apartmáne tiež. Mix súčasnosti a (ne)dávnej minulosti. Prvý dojem – na tých pár nocí stačí. Kúpeľňa rekonštruovaná. Zhodli sme sa, že ako keby som to robil ja nestavbár a nesnažil som sa. Ale evidentne rekonštruovaná. Sme uťahaní. Deň začal ešte včera skoro ráno a dnes je už druhý krát podvečer. Spíme do rána. Ani Oli nebuntoší od šiestej ako obyčajne.
Sobota. Britské múzeum. Staviame sa do radu. Po pár sekundách prichádza zamestnanec a všetkých nás „poteší“, že je tam event a ak náhodou nemáme registráciu, tak sa dnu dostaneme len zázrakom. Vraj v pondelok to bude už v normálnom režime. Asi. Moja polovička už šalie po káve. Tak káva, syn hranolky a ideme. Krátko Chinatown, Piccadilly, a prichádzame na Trafalgar square. Aj z diaľky je vidieť, že sa tam niečo deje. Farebné dresy, pridávam do kroku v očakávaní … NBA tam má nejakú show. Frustračná kompozícia. Basketbal nie je úplne môj šport, ale chvíľu sa pozeráme a pokračujeme. Buckingham. Na sobotné doobedie tu nie je veľa ľudí, ale náš hlavný cieľ je „kúsok“ ďalej. Pešo obdivujeme typickú architektúru až do otlačených malíčkov Janky. Konečne! Natural History Museum – jeden z Oliho bodov záujmu. Na celej trase a v múzeu, takmer do záverečnej narátam 5, slovom päť identifikovateľných NFL fanúšikov. Plus my traja. Ani v sobotu to v meste zápasom nežije.
Nedeľa ráno. Oli si prosí nejakú rozprávku v telke. Chcem sa postaviť z vane, taký mám pocit z postele. Nejde to ľahko. Naopak, ide to veľmi ťažko. Neviem otočiť hlavu. Asi som si zaležal krk. Po hodine, keď to nepovoľuje a pri rôznych, aj minimálnych pohyboch, dostávam už 20x niečo ako šialený kŕč s bolesťou, že škrípu zuby, pochopil som, že nezaležal, skôr zablokoval. Niekto v tejto oblasti zbehlejší by mi to asi presnejšie vysvetlil. Pre mňa to znamenalo len, že čokoľvek robím a akokoľvek sa snažím dávať si pozor, minimálne raz za 5-10min šialená bolesť. Chcelo by to nejaký liek. Keďže najväčšia pravdepodobnosť návratu na miesto štartu je u mňa, náhodou padol výber na mňa a tak sa presuniem do najbližšieho supermarketu. Možno budú mať hrejivú náplasť. Možno, ale až keď otvoria. Je pred deviatou a otvárajú o 11. Pomaly sa vraciam do typického domčeka na predmestí. Neporiadok na uliciach, ako na severe Afriky mimo rezort, ma prekvapil, alebo možno ani nie. Včera večer z obchodu, keď sme vchádzali, pár ľudí prchalo, nesprávnymi dverami, tými ďalej od pokladne … ani pes po nich neštekol, len tichý tón alarmu si spieval sám pre seba niečo ako „severní vítr je krutý…“, ale to sa mi možno len zdalo. Čo už … Zmes kultúr. So všetkým. Dobrým aj zlým.
Čas beží neúprosne pomaly. Konečne bude jedenásť. Rodičia v NFL.cz merchi, dieťa je dnes Bills fanúšik. Zatvárame apartmán. Kým zatvorím a zídem 1 poschodie, dva neznesiteľné kŕče. To sa teším. Začína mrholiť. Tešíme sa v trojici. Cestou ešte po náplaste. Mali. Upozorňujem rodinu, že hneď prvé, druhé, … metro nemusí mať priestor na nastúpenie, ale mýlim sa. Je síce plné fanúšikov (konečne), ale moji si dokonca sadnú už v prvej súprave. Vedľa nich mladý párik. Tipujem Rakúsko. Mladý muž si s úsmevom, ale nie pobavene, skôr láskavo prezerá Oliho v drese cez bundu.
Vystupujeme a kvapneme do prúdu, ktorý sa valí von, smerom k štadiónu. Z najvyššieho schodu pri východe zo stanice metra sa nám otvorí obraz rieky farebných dresov, lemovaný obrovskými portrétmi domácich hráčov. Toto. Toto som si želal, ale patrilo to skôr do kategórie snov na niekedy úplne inokedy, alebo pre ďalší život. Teraz sa to stalo a na okamih ma tá scéna dojala. Prehltnem a schádzame dole, s masou fanúšikov, medzi masu fanúšikov. Trpím ako zviera v opakujúcich sa kŕčoch a zároveň sa neskutočne teším. Radosť je asi silnejšia. „Som hladný“ – toto sme už asi hodinu nepočuli, tak čo sa čudujeme 😊 Synátor dostáva hranolky na tretí spôsob a poďme sa dostať na štadión. Značenie je dosť jednoznačné, až kým nás prúd nevezme so sebou a už nás unáša. Zastavuje a unáša. A pána jeho, uniesol nás do Fan zóny a ešte blbej farby. OK. Treba sa dostať von. V mase ľudí sa obraciam na usporiadateľov a po jednej rade „netuším“ a tretej „opýtaj sa tamtoho muža“ sa dostávame na správnu koľaj a po chvíli už vchádzame na štadión.
Miesta máme za bránkou. 20 rad. Takmer sedíme na ihrisku. Iste, niekto by povedal, že lepší prehľad je zboku, ale sme tak blízko, že aj bez divadelného kukátka vidíme mimiku na tvárach hráčov pri endzóne. Času máme dosť na nasávanie predzápasovej atmosféry. Bolestivé chvíle si krátim odbiehaním na nákup raz toho, raz onoho, a nie vždy trafím po chuti svojej rodine. Skôr netrafím, než trafím :/ Sledujeme rozcvičovanie. Hráči z telky – a živí …!
Hráčikovia odchádzajú do šatní, o chvíľu to začne. Hymny dnes veľmi dobre. Cvičené ucho nemá výhrady. Aaaa ….. výkop. Kto chcel, zápas videl, to opisovať nejdem. Nemal som favorita na povzbudzovanie, stačí len dobrý vyrovnaný zápas (haha smeje sa scriptka). Oba tímy sú mi v zásade niečím sympatické. Neviem ako v telke, naživo som ani na chvíľu nemal pocit, že by Jax mali dnes nárok. Toto čím ďalej, tým viac vytáča Olivera, lebo v rámci fandenia si dnes vybral atraktívnejšie zo zvierat. Aj mňa vytáča niekoľko vecí. Nie vecí, ľudí. Akože chápem, že pre niekoho cena lístka nie je nič podstatné. Iste, možno ani neleteli do inej krajiny, a možno ani necestovali do iného mesta, … ale načo kua idú na zápas, nakomplet oblečení, vyzdobení, … keď jedinou ich starosťou je najmenej 2x za štvrtinu ísť do bufetu v rytme pivo, pivo, hot-dog, pivo, pivo, … a pri prechádzaní na svoje miesta ani neotočia hlavy k ihrisku, kde ich tím (aspoň podľa dresov) práve, a myslím tým doslova práve v tých sekundách skóruje touchdown. A to prosím až 2x. Takých fans bolo aspoň v našom okolí viacero. Dobré jedlo a dobré nápoje, ako zvykne spomínať Laci, OK, ale na prvom mieste zápas, potom zápas, potom keď už nič iné, tak možno žranica. Viem – starý pes, konzerva, …
Celkovo tu mám pocit, že je všetko na ihrisku menšie, že hráči majú oveľa menej miesta a času ako sa zdá v televízore. A ešte mám pocit, že výkon Jax má utišujúci vplyv na atmosféru na štadióne. Tá je diétnejšia, než som očakával. Jasné, že tu sa stretne masa fanúšikov rôznych tímov a to fandenie potom nie je také spontánne, ale aj tak, diétnejšie než som čakal. Fakt ale ostáva, že zažiť to, je niečo výnimočné. Ešte aj moja polovička, ktorá je k športu vlažná, mala zo zápasu zážitok. Veď už len, že Wembley … 😊 Aj vďaka nej ostávame čo najdlhšie, aby nám niečo neušlo ani po zápase. Na rozdiel od tretiny kapacity, ktorá postupne odchádzala už od začiatku poslednej štvrtiny. Niektoré veci nechápem. Rozumiem im, ale nechápem. Možno keby to bol môj 87 zápas. Ale bol prvý, tak to beriem citovejšie 😜
Masa ľudí nás postupne odplaví na metro. Cestou z metra fish and chips. Teda okrem mňa. Ja som plný. Zážitkov aj nesprávne kúpeného hot-dogu navyše, cez polčasovú prestávku. Na ubytku spracovávam zážitok. A keďže sa mi nechce ani pomyslieť na ľahnutie si, neskoro večer kontrolujem výsledky. 4 zápasy za sebou v rozpise som netrafil. Asi som tipoval nejaké prekvapenia či čo. Manželka sa na mňa prísne pozerá, ale nakoniec, ako kávičkárka, konštatuje, že ani káva z Kroměříža by nebola zlá. No, budem sa snažiť 🙄.
Ráno je o niečo lepšie. Krk. Asi budem môcť šoférovať z Viedne. A o niečo horšie. Počasie. Dážď rôznej intenzity nás bude sprevádzať celý deň. Lúčime sa s apartmánom. Jeden z nás aj so slzami a žiadosťou, aby sme ešte ostali. Nedá sa. Metrom pre čerstvú pomarančovú šťavu na Baker street. Good-by Mr.Holmes, prvá kniha, ktorú Oli čítal sám, bola o modrom drahokame. Metrom pre uloženie batožiny. A teraz šprint. Ešte pár snov treba vyplniť. Britské múzeum a St. James park pre Oliho. Medzitým doubledecker pre Janku. Nákup suvenírov pre Oliho. A ešte dom Bridget Jones. Potom už len vláčik, letisko. Dnes bolo fanúšikov v meste omnoho viac. Na letisku pochopiteľne, ale zakopávali sme o nich aj v múzeu, parku, … asi si už nemuseli šetriť čisté dresy na zápas 😊
2025, o štyri dni neskôr a približne 1200km vzdušnou čiarou na východ od Belgicka. Nechce sa mi otvoriť oči. Je 6:10 a ľahol som si o štvrtej. Ostatné dni boli hektické. Ale stáli za to. Zážitok. Skvelý zážitok. A teraz do práce a do školy a práce v škole.
P.S.
Vraciame sa z obedu. Prechádzame aj cez cesty, takže oči musím mať otvorené 😊 S kolegom (je telocvikár u nás na škole a dlhoročný hokejista) preberáme Londýn, zápas, … Hovorím mu o podcastoch, o súťažiach, tipovačke, … zastane. „To je neskutočné, ako sa o vás fanúšikov starajú, to nie je snáď v žiadnom inom športe, vrátane tých najsilnejších!!!“ Dávam mu zapravdu. Hovorím, „vieš, silná komunita“. A fakt. Silná komunita a nie je porovnateľná so žiadnym iným športom, ktoré poznám.
Autor článku: Pavol Fodor
